KRAJSKÁ ORGANIZÁCIA KOŠICE
Letná č. 45, 040 01 Košice
tel/fax: 055 / 671 13 61
e-mail:  krajke@strana-smer.sk
CENTRÁLA STRANY BRATISLAVA
tel/fax: 02 / 4342 62 97
e-mail:  tajomnik@strana-smer.sk
ĎALŠIE ODKAZY
Krajská rada
Okresné kancelárie
Poslanci v NR SR
Primátori, starostovia
Informácie
Informácie o KSK
Noviny SMERU
Fotogaléria
Napíšte nám
Prihláška

Kritická analýza vládnutia v inštitúte ASA

Dátum: 14.06.2006

Výber z analýzy hodnotenia Programového vyhlásenia vlády SR z roku 2002, ktorú dňa 13.6.2006 prezentoval v inštitúte ASA p. PhDr. Ľuboš Bláha z Ústavu politických vied SAV
"Hodnotenie následkov plnenia Programového vyhlásenia vlády SR z roku 2002"
Hodnotiť Programové vyhlásenie vlády z roku 2002 nemožno čisto "účtovnícky". Treba skôr hodnotiť, či predsavzatia, ktoré boli zakotvené vo vládnom programe, vychádzali z určitej sociálnej filozofie, ktorá adekvátne napĺňa určité spoločenské hodnoty. Sme súčasťou kontinentálnej európskej kultúry a členmi Európskej únie. Nemôžme sa len tak svojvoľne vymaniť z tohto hodnotového a kultúrneho rámca a pustiť sa do zavádzania pochybných sociálnych experimentov. Musíme akceptovať určité spoločenské hodnoty, na ktorých sa zhodla v povojnovom konsenze celá demokratická Európa. Jednou z týchto hodnôt je solidarita, ktorú majú do spoločnosti preniesť politické inštitúcie aktívneho sociálneho štátu. Tento povojnový konsenzus sa vyplatil a doviedol Európu tam, kde je dnes. Práve vďaka sociálnemu štátu majú dnes Nóri, Švédi, Dáni, Nemci atď. najvyššiu životnú úroveň na svete. Sú isté rámce, za ktoré, jednoducho nemožno zájsť - sociálny štát je jedným z nich. Ten nemožno odbúravať, ale naopak - treba ho zefektívniť a prehlbovať. Iba to zaručí cestu prosperity a sociálnej rovnováhy.
Je naozaj zarážajúce, že v Európe sa odborníci zaoberajú otázkou, ako zefektívniť sociálny štát a uchovať jeho funkcie aj v globalizovanom kapitalizme a na Slovensku akoby už táto diskusia na vládnej úrovni ani neexistovala. Akoby sociálny štát bol prežitkom. Akoby sme sa opevnili železnými múrmi od celej Európy, vytvorili tu akúsi "severokórejskú" enklávu, ktorá sa nepotrebuje učiť zo skúsenosti regiónu, ktorá nechce nič počuť o trendoch v Európe, ktorá celkom ignoruje európske povojnové sociálne tradície, hodnoty a know-how a tvrdohlavo experimentuje na svojich občanoch. Kam smerujeme s nastoľovaním tohto radikálneho neoliberálneho modelu? Do 21.storočia? Alebo skôr do storočia devätnásteho, do primitívneho manchesterského kapitalizmu?
Existuje šesť veľmi užitočných, no nadovšetko klamlivých mýtov, ktoré napomáhali aplikácii pravicovej vládnej politiky:

1) MÝTUS, ŽE EXPERTI POVAŽUJÚ PRAVICOVÉ REFORMY ZA ŽIADUCE
Štyri roky počúvame od tzv. "analytikov", že smerovanie vlády je dobré, že pravicové reformy sú nevyhnutné, že ekonomika nám robí radosť. Ale veď to je jeden obyčajný "bluf"! Nielenže pravicová vláda rozbila celý sociálny systém, ale navyše nedosiahla jediný markantnejší úspech v ekonomických ukazovateľoch. Možno by sme jej odpustili nejakú tu nepopulárnu reformu, ak by zo Slovenska spravila ekonomického tigra, ale povedzme si úprimne: žiadnym tigrom sa Slovensko nestalo (jedine ak v požieraní sociálnych práv svojich občanov). Ekonomicky nás valcujú naši najbližší susedia, ktorí ostali pri sociálnom štáte a jediné, čo možno dnes vyhlásiť je, že vláda na plnej čiare zlyhala.
Predstavitelia vlády sa s obľubou odvolávajú na "nezávislé" analýzy ekonomických expertov a analytikov. Ale povedzme si na rovinu: čo už je len nezávislé na pohľade neopravicovej M.E.S.A. 10, z ktorej vyšiel Ivan Mikloš? Čo už je len nestranné a nezaujaté na hodnoteniach Nadácie Friedricha von Hayeka, ktorá už v názve nesie svoje zápalisté neoliberálne ideologické presvedčenie? Čo je nezávislé na názoroch úradníkov zo súkromných bánk a finančných inštitúcií, ktorých denne vídavame v televízii? Pýtať sa analytika veľkej súkromnej korporácie, či rovná daň priniesla rast ekonomiky, to je to isté, ako sa pýtať štátneho úradníka, či zvýšenie platov štátnych úradníkov prinesie efektívnejšiu štátnu správu. Nestrannosť je to posledné, čo nám takýto "analytici" môžu ponúknuť. Na analýzach provládnych ekonomických expertov nie je nič nezávislé, objektívne ani korektné. Celkom účelovo zastierajú fakt, že neoliberálny experiment zlyhal, že ho treba zastaviť a vrátiť sa na cestu modernej sociálne a ekologicky orientovanej ekonomiky, presne ako káže Ústava SR a európske sociálne tradície.

2) MÝTUS, ŽE ROVNÁ DAŇ JE SPRAVODLIVÁ
Pri rovnej dani sa vážne opomína tzv. princíp klesajúcej hraničnej užitočnosti. Ten v stručnosti znamená asi toľko, že s narastajúcou mierou bohatstva jednotlivca klesá jeho úžitok z každého ďalšieho prírastku jeho bohatstva. Inými slovami, kvantum úžitku miliardára, ktorý dospel k ďalšiemu miliónu je omnoho menšie, než kvantum úžitku chudáka, ktorý vyhrá milión. To isté platí aj pre dane. Tisícdeväťsto korún, ktoré odvedie človek z desaťtisícového príjmu má pre neho celkom inú váhu ako stodeväťdesiattisíc korún, ktoré odvedie milionár zo svojho miliónového príjmu. Pre jedného ide o životne dôležité prostriedky na holé prežitie, pre druhého o sumu, ktorá sa môže rovnať zanedbateľným výdavkom na "sprepitné". Je to jasný dôkaz, že rovná daň nemôže byť spravodlivá!
Klasický argument neoliberálov, že progresívne dane (resp. vysoké dane pre bohatých) ako bežný nástroj redistribúcie znižujú motiváciu k práci a spomaľujú rast ekonomiky je starým mýtom sociálnej filozofie, ktorý je už dávno prekonaný. Pokiaľ aj existuje nejaký daňový prah, za ktorým bohatí odmietajú platiť, potom je empiricky celkom neuchopiteľný. Účinky miery zdanenia je takmer nemožné odlíšiť od iných faktorov, ktoré ovplyvňujú ekonomické podnikanie. Ide o ďalší mýtus neoliberalizmu.

3) MÝTUS, ŽE NEOLIBERALIZMUS, RESP. IDEOLÓGIA VOĽNÉHO TRHU POVEDIE K HOSPODÁRSKEMU RASTU A TEN K ZVÝŠENIU ŽIVOTNEJ ÚROVNE OBČANOV
Nemecký analytik Horst Afheldt tvrdí jednoznačne: "Nesplnilo sa nič z toho, čo už tridsať rokov sľubujú neoliberáli. Podľa nich mal ekonomický rast vytvoriť dostatok pracovných miest. Rast sa však naopak dosahuje pri úspore pracovných miest a práve tie firmy, ktoré najviac exportujú a sú úspešné v globálnej ekonomike, zároveň najviac prepúšťajú... Pokračovať ďalej podľa neoliberálnych receptov teda znamená len rýchlejšie postupovať na ceste k rozštiepeniu spoločnosti."

4) MÝTUS, ŽE ŠTÁT JE ZLÝ VLASTNÍK A ŽE LEN SÚKROMNÝ SEKTOR ODSTRÁNI KORUPCIU A ZABEZPEČÍ EFEKTIVITU
Jeden z ústredných mýtov neoliberalizmu je dogma, že štát je zlý vlastník a že štátne vlastníctvo podporuje rast korupcie. Korupcia však prekvitá tak vo verejnom ako aj v súkromnom sektore. Korupcia súkromný sektor zďaleka neobchádza, iba sa o nej toľko nepíše a nehovorí, pretože úlohou médií je dozerať nad verejným sektorom, na čo majú aj právo, zatiaľ čo súkromníci si v podstate môžu robiť, čo len chcú a nemusia sa z toho zodpovedať verejnosti. A ako sa hovorí, čo oči nevidia, to srdce nebolí. To však neznamená, že by v súkromných firmách neboli prítomné také isté problémy ako v štátnych firmách. Zoberme si krachy obrovských súkromných korporácií ako ENRON, Worldcom, KIRCH. Ak odhodíme ideológiu, celkom jasne sa nám ukazuje, že rozvinutý kapitalistický systém v dnešnej dobe využíva služby nezainteresovaných manažérov (v korporáciách nejde o spravovanie majetku vlastníkmi!). Je teda pochopiteľné, že riadenie podnikmi takisto nezainteresovanými manažérmi v štátnych firmách nemôže byť ekonomicky menej efektívne. Dokazuje to viacero úspešných štátnych podnikov v Európe, ktoré sa nachádzajú aj na slovenskom trhu (napr. nemecká štátna firma Deutsche Telecom). Čudujem sa, ako ľahko uverila slovenská verejnosť tejto primitívnej, no zato magickej formulke, že štát je zlý vlastník. Zabudnite na to, nič také nikto nikdy nedokázal.

5) MÝTUS MINIMÁLNEHO ŠTÁTU, RESP. ZBYTOČNOSTI SOCIÁLNEHO ŠTÁTU
Vládny program vychádza z intuície, ktorá bola často explicitne formulovaná vládnymi predstaviteľmi a nimi spriaznenými analytikmi, a to, že sociálny štát je iba falošnou ilúziou. To je pochopiteľne nezmysel. Sociálny štát je realitou takmer všetkých európskych krajín, napriek rozličným jeho podobám. Americký komunitarista Michael Walzer dokonca tvrdí, že nikdy neexistovalo politické spoločenstvo, ktoré by sa nesnažilo aspoň deklaratívne zabezpečiť potreby svojich členov. Ako píše: "V istom zmysle je každé politické spoločenstvo v zásade sociálnym štátom".
Isteže, sociálny štát čelí hrozbám, že nedokáže ekonomicky "utiahnuť" potreby odkázaných občanov. Na druhej strane si však treba uvedomiť, ako tvrdí aj český sociológ Jan Keller, "že problémy sociálneho štátu sa vyhrotili z veľkej časti práve po tom, čo v podmienkach ekonomickej deregulácie prestávajú prispievať na jeho chod a fungovanie predovšetkým veľké firmy a najbohatšie príjmové kategórie".

6) MÝTUS MODERNEJ VZDELANOSTNEJ EKONOMIKY
Odbúravanie sociálneho štátu zo strany vlády sa pochopiteľne neprejavilo iba v daňovej politike. Postupná likvidácia sociálneho štátu sa ukázala aj v zdravotníctve, dôchodkovej reforme a školstve. Spomeňme len snahu spoplatniť vysoké školstvo. Podľa úzkej bilančnej účtovníckej logiky by sme mali nepresadenie spoplatnenia vysokého školstva považovať za neúspech vlády. Veď to bolo napísané čierne na bielom vo vládnom programe! Takýto prístup by však bol absurdný! Pre Slovensko je veľkým šťastím, že táto reforma neprešla a neprispela k ďalšej komodifikácii verejného sektoru. Cieľ spoplatniť školstvo kolidoval s budúcnosťou a modernou vzdelanostnou ekonomikou.
Ak sa nepodarí myšlienkovo preklenúť technológie modernistického obdobia, Slovensko čaká katastrofický scenár. V štruktúre ekonomiky by sa nemal klásť dôraz na podniky s vysokou konzumpciou energetiky a materiálov s nízkou pridanou hodnotou. V tomto kontexte sa ukazuje viera v samoregulačnú funkciu trhu ako málo reálna, pretože v období informačnej ekonomiky už vládne princíp rastúcej návratnosti, ktorý si vyžaduje investície do výskumu a inovácie. Ibaže presný opak realizovala Dzurindova vláda za posledné štyri roky! Investície automobiliek, komplikovanie prístupu k vysokoškolskému vzdelávaniu cez systém pôžičiek, či všeobsiahla liberalizácia ekonomiky - to je predsa recept devätnásteho storočia a nie recept na vytvorenie kvalitnej vzdelanostnej ekonomiky!
Programové vyhlásenie vlády z roku 2002 síce deklamuje, že treba zvýšiť podporu vedy a výskumu, čím sa chce priblížiť ceste k informačnej spoločnosti. Pokiaľ sa však financovanie školstva dostalo iba na úroveň 3,8% z HDP (v EÚ je štandardne financovanie školstva na úrovni 6% z HDP, pozri bližšie Tabuľku č.1), možno vážne pochybovať o úprimnosti vládnych sľubov realizovať vzdelanostnú ekonomiku. Ak sa daň z pridanej hodnoty na knihy, vrátane učebníc vyšplhala na 19%, čo je druhá najvyššia daň na knihy v EÚ (pozri bližšie Tabuľku č.2), ťažko hovoriť o podpore vzdelávania. Zoberme si len, že česká vláda investuje do vedy a výskumu žalostne málo - iba 1,3% HDP v porovnaní s 2,2% HDP za bývalého režimu, no slovenská vláda ešte ďaleko menej - 0,59% HDP (horšie sú na tom v EÚ už len pobaltské krajiny!). Ak niečo skutočne napĺňa definíciu termínu "populizmus", potom je to práve vládna politika v oblasti školstva a sľuby o vzdelanostnej ekonomike.
Vláda ponúkla víziu industriálnej neoliberálnej cesty, ktorá koliduje s budúcnosťou. Napriek populistickým deklamáciám o vzdelanostnej ekonomike vláda nenavrhla nič, čo by vzdelanostnej ekonomike mohlo skutočne pomôcť. Jej receptom je trh, minimálny štát a prenášanie trhových rizík na zamestnancov. Takýto program je adekvátnym odrazom historickej etapy manchesterského kapitalizmu 19. storočia. Vymyká sa tradíciám sociálne a ekologicky orientovanej ekonomiky, ktorá nielenže stojí v rodokmeni povojnovej vyspelej Európy v 20.storočí, ale navyše stojí ako pilier aj v Ústave SR.
 
 - foto č. 1